.o živote

Ferdinand Silberstein sa narodil  21. decembra 1902 v židovskej rodine v Seredi. V rokoch 1920 až 1925 študoval na Nemeckej vysokej škole technickej v Prahe. Po ukončení štúdia sa Silberstein vracia z Prahy na Slovensko a zamestnáva sa v známej kancelárii architekta a staviteľa M. M. Harminca. Pri vstupe do tejto kancelárie ho sprevádzal otec, lebo sám – ako napísal vo svojich spomienkach – nemal na to dosť odvahy. Jeho pôsobenie u Harminca sa však čoskoro stalo veľmi úspešným.

Židia kedysi nemali priezviská a synovia dostávali mená svojich otcov s názvami miest, kde sa narodili. Neskôr si zvolili priezviská a neraz sa im zapáčili pekne znejúce názvy kostolov, horstiev, rastlín či farieb. Jeho predok bol pravdepodobne majetný, keď si zvolil meno Silberstein (po nemecky strieborný kameň), no nebol dosť bohatý na meno Goldstein ( zlatý kameň). Po druhej svetovej vojne sa v Československu rozvinula kampaň za zmenu nemeckých mien na české mená. Mnoho ľudí menilo svoje mená tak, že si ponechali prvé písmená zo svojho staršieho mena a pridali k nemu populárne slovanské koncovky ,,-ský´´ alebo ,,-an´´. Ferdinand si ponechal prvé štyri písmená SILB a pridal AN, ale B som zmenil na V (B je ruský i semitský znak pre V), z čoho vzniklo meno SILVAN. Keďže uvažoval o možnosti emigrovať do Austrálie, využil príležitosť prijať anglicky znejúce meno. Ďalším dôvodom bol význam slova ,,silva´´, po latinsky les, čiže meno by mu navždy pripomínalo prostredie, v ktorom prežil posledné mesiace holokaustu.

Ferdinand bol v živote občanom šiestich štátov, pričom päť občianstiev získal takpovediac bez vlastného pričinenia:

1902 rakúske 

         Jeho otec bol rakúskym občanom v čase, keď sa narodil

1904 uhorské

         Jeho rodina bola naturalizovaná v Uhorsku

1918 československé

        Po prvej svetovej vojne moje mesto pripadlo k Československu

1939 slovenské

       Keď sa Slovensko odčlenilo od Československa

1945 československé

       Po druhej svetovej vojne znovu vzniklo Československo

1956 austrálske

       Stali sa s manželkou austrálskymi občanmi

Po maturite sa Ferdinand musel rozhodnúť, kde bude pokračovať v štúdiách. Jeho otec rozhodol, že bude architektom. Keďže v Bratislave nebola univerzita a Ferninand nevedel dobre po česky, zvolili Prahu, kde sa na technickej univerzite dalo študovať aj nemecky. Tak sa ako osemnásťročný vybral do veľkého cudzieho mesta a zapísal sa na Deutsche Technischce Hochschule.

Po ukončení štúdia dostal miesto u známeho slovenského architekta Michala Harminca v Bratislave. Bol autorom mnohých návrhov, nemal však dostatok výkonných pracovníkov. Harminc Ferdinanda rád prijal. Silván u neho pracoval päť rokov a rýchlo postupoval. Keď jeho návrh na budovu múzea v Turčianskom Svätom Martine vyhral, dostal jeden z najvyšších platov, aké architekti v tom čase dostávali. Bolo to presne 4000 korún mesačne.

Táto skutočnosť ho priviedla k myšlienke založiť si vlastný ateliér. Vyhliadky neboli ideálne, bola svetová kríza, ale podarilo sa mu dostať niekoľko malých objednávok od priateľov a to najmä v menších mestách a na vidieku. Jeho prvá práca bola budova pošty v Seredi. Zaujímavou prácou sa stala aj vila v Dolnom Kubíne, kde do tradičnej vidieckej zástavby so starými šikmými strechami projektoval dom v Corbusierovskom štýle s rovnou strechou, za čo ho chceli dokonca zavrieť pre znesvätenie prostredia. Potom zvíťazil v súťaži na budovu obchodnej akadémie v Trenčíne. Pre jeho novátorsky prístup sa z neho stal slávny architekt. Neskôr projektoval budovy banky v Trenčíne a ďalšie dva projekty v Bratislave. Jeho kariéra bola na dobrej ceste.

Zaujímavou skutočnosťou bol fakt  že veľa z jeho nápadov sa zrodil v jedálenskom vozni. Bolo to preto že veľa projektov realizoval mimo Bratislavy a polovicu času trávil vo vlaku. Keď sa vrátil domov, mohol hneď začať rysovať. Jednu dobu mal toľko práce, že musel zamestnať kresliča. Ferdinand žil na vysokej nohe. Obliekal si drahé obleky, chodil do divadla do Viedne a jedával v drahých reštauráciách. V roku 1938 sa v spoločenskom klube v Bratislave zoznámil s Editou. Stali sa z nich dobrí priatelia a ich náklonnosť zo dňa na deň rástla.

Približne v tom čase obsadil Hitler Rakúsko a v Bratislave sa zjavilo mnoho utečencov z Viedne. Postupne sa politická situácia zhoršovala aj v Československu a 29.septembra 1938 bola podpísaná mníchovská dohoda, ktorá postúpila Sudety Hitlerovi. V marci 1939 bolo demokratické Československo následkom Hitlerových manipulácií úplne rozbité. Tiso, katolícky kňaz a vodca slovenských radikálov, vyhlásil ,,samostatný slovenský štát´´ v područí Hitlera. Slováci sa rozhodli akceptovať nemecké príkazy vrátane protižidovského programu a deportácií. Počas Tisovej vlády slovenské úrady udeľovali výnimky z deportácií Židom, ktorí pred rokom 1939 prestúpili na katolícku vieru. Ferdinand požiadal o povolenie emigrovať do Austrálie. Jeho priatelia chceli odcestovať do Budapešti a odtiaľ do Francúzska. Začali sa prípravy na cestu. Ďalšie chvíle prežil Ferdinand práve v Budapešti, lebo Francúzi prestali udeľovať víza.

Časom sa vrátil do Bratislavy za Editou, ženou, ktorú miloval. Jeho sestra Marta mu prenajala garsónku, kde začal bývať. Vlastnú prax už nemal a aj peniaze sa minuli. Neskôr získal zamestnanie v stavebnej sekcií Robotníckej sociálnej poisťovne, ktorá vlastnila kúpele a sanatória. Jeho úlohou bolo starať sa o údržbu budov. Jeho povolený plat bol maximálny povolený pre Žida, tj. 800 korún mesačne. V tom čase aj požiadal o ruku Editu, ktorá súhlasila.

Po obsadení Bratislavy elitou nemeckej armády, oddielom Luftwaffe, sa im s manželkou Editou a dcérou Susan podarilo ujsť do Banskej Bystrice, kde fungovala dočasná československá vláda. Neskôr sa Banská Bystrica preľudnila a každý utečenec, ktorý nemal prácu musel odísť. Ferdinandovi sa podarilo dostať zákazku na vyhotovenie nájomného domu a plat 1000 korún mesačne. Dokonca sa mu podarilo požiadať a následne dostať dokument, že sú slovenskí občania.

Jedného rána prišiel oznam, že v ďalších dňoch budú vojenské autá rozvážať civilistov, ktorí sa chystajú opustiť mesto a utiahnuť sa na vidieku. Aj Ferdinand a Edita sa tak rozhodli. Prišli až do dediny Dubová do miestnej rafinérie. Keďže sa báli Nemcov a odvlečenia na nútené práce, pár ďalších chlapov s Ferdinandom sa rozhodlo navrhnúť dočasné chatky v lese. Po niekoľko hodinovom pochode cez strmý les našli miesto, kde začali stavať. Vyhĺbili metrovú jamu kvôli zime. Zoťali štyri stromy na nárožné stĺpy a potom množstvo menších stromov z ktorých postavili strechu a steny. Prikryli ich izolačným papierom a tretinu podlahy doskami. Vykopaná zemina stála navŕšená okolo chaty ako ochrana proti náporom vetra, zimy a snehu. Strechu nakoniec zamaskovali vetvami. Záchod bol asi tridsať metrov od chaty. Namiesto niekoľkých dní prežili v tejto chate sedem dlhých mesiacov. Žili z toho čo našli v lese po vojakoch alebo utečencoch.

V noci 23.marca 1945 ich zobudil hrmot ruských vozidiel, ktoré pred sebou tlačili Nemcov. Smerovali na Banskú Bystricu. Obyvatelia chaty sa opäť stali slobodnými občanmi v demokratickej krajine.

Portál architn.sk je poloodborný portál o architektúre mesta Trenčín. Jeho vznik finančne podporilo Mesto Trenčín.